O HISTÓRII
Historická budova, ktorá v minulosti slúžila ako tančiareň a na spoločenské aktivity mešťanov, dostala nový šat. Pri rekonštrukcii a zariaďovaní interiéru sa majitelia snažili spojiť moderné prvky s historickými, aby si budova zachovala svojho historický nádych.
História
Všedná nenápadná dvojica zrkadlovo postavených budov na križovatke dnešnej Rázusovej ulice a ulice Nejedlého ukrývajú svoju nevšednú históriu. Jedna z nich patrí k zaujímavým a k najzáhadnejším budovám v meste. O jej histórii sa zachovalo len veľmi málo hodnoverných informácií.
O budove
Nachádza sa na bývalom priestranstve Rakottyayho smaltovne (založenej roku 1892). S veľkou pravdepodobnosťou sa dá predpokladať, že ako robotnícke kasíno slúžila pre kultúrno-spoločenské účely robotníkom a zamestnancom továrne. Robotníci mali možnosť stretávať sa v tejto budove, prečítať si aktuálnu tlač, v malej knižnici aj knihy, zahrať šach aj karty a možno aj biliard. Určite nechýbali ani tanečné zábavy, no žiaľ o týchto podujatiach sa nezachovali podrobnejšie informácie.
Majitelia továrne, na čele s riaditeľom a zakladateľom továrne Györgyom (Juraj) Rakottyayom (1858-1914), boli sociálne citliví ľudia, ktorí podporovali svojich robotníkov rôznym spôsobom.
Začiatkom 20. storočia postavili pre nich aj 1-2 izbové, dodnes existujúce rodinné domy na Zvolenskej ceste, ako aj v Opatovskej časti mesta. Popri tom pre zamestnancov pravidelne usporadúvali rôzne zábavy a majálesy. Napr. na plese konanom v roku 1910 organizovanom v lučenskej Redute, riaditeľ továrne osobne vítal prichádzajúcich robotníkov pri vchode a venoval im aj malé darčeky.
Súčasťou secesného rodinného domu riaditeľa továrne na dnešnej Jókaiho ulici bola i krásna záhrada a park. Popri tradičných kvetináčoch, kvetinových záhonoch, ozdobných stĺpoch a mystických sôch nájdeme aj súsošia, ktoré prezentovali tradičnú prácu robotníkov jeho továrne.
Samotná budova bola pravdepodobne postavená okolo roku 1910. Časť budovy s jej typickým secesným oknom je možné vidieť na ľavej strane historických pohľadníc Rakottyayho továrne. Na mape mesta Lučenec z roku 1910 budova ešte nie je značená, ale na mape z rokov okolo 1930 je už jednoznačne identifikovateľná.
Dnešná ulica Nejedlého (vedľa budovy) bola vytvorená na trase pôvodnej vlečkovej koľajnice, ktorá spájala železničnú stanicu s továrňou.
Po II. svetovej vojne, začiatkom 50-ich rokov 20. storočia bola budova poštátnená, stala sa majetkom lučenskej nemocnice, ktorá ju používala ako sklad civilnej ochrany.
Po roku 1989 lučenskí divadelníci, ako Árpád Szabó a Dušan Krnáč, navrhli, aby budova bola prestavaná na divadlo. Inicializovali odkúpenie budovy, ich návrh však nebol úspešný.
Budova ako tančiareň
S určitosťou vieme povedať, že budova ako tančiareň fungovala v 30-tych a 40-tych rokoch 20. storočia. Podľa spomienok starších obyvateľov mesta Lučenec jedným zo známych učiteľov tanca, ktorý tu pôsobil, bol p. Weiss.
Tak ako iní učitelia, aj on pripravoval študentov na ich prvý ples, ako aj na stužkové slávnosti. Zachovalo sa o ňom, že pre dievčatá, ktoré nemali vhodného partnera (napr. boli nižší ako ona) za „bakšiš“ prenajal schopných lučenských chlapcov (zo stredných škôl, predovšetkým z gymnázia v Lučenci).
Pani Mária Veselá spomína „… hneď po vojne v roku 1946 som chodila s mojim snúbencom a budúcim manželom do tančiarne. Sála bola stále naplnená mladými tancujúcimi ľuďmi a veselým smiechom.
Učiteľ tanca pán Weiss usmerňoval naše tanečné pohyby megafónom a hudba zaznievala z veľkého gramofónu umiestneného na vyvýšenom pódiu“.
Podobná tanečná škola bola prevádzkovaná napr. v budove Reduty, no v tom čase táto slávna budova už chátrala a nemala dobrú povesť.
Pivovar a piváreň
Prvá piváreň v Lučenci vznikla začiatkom 19. storočia ako „Sörház“ (Pivný dom) na dnešnej Herzovej ulici, v blízkosti dnešnej budovy polície, vedľa administratívnej budovy SPOOL-u. Bolo to jedno z najnavštevovanejších zariadení mesta. Budova disponovala aj miestnosťou na zábavu a usporadúvanie rôznych kultúrno-spoločenských stretnutí.
Budova bola prestavaná (čiastočne zbúraná) v súvislosti s vybudovaním dnešnej ulice Dr. Herza (vtedy Sugár utca – ulica Lúčna), ktorá spájala Kubínyiho námestie s parkom a s vojenskými kasárňami. Zo zvyškov budovy reštaurácie vznikla tiež slávna Régi Vigadó / „Stará reduta“ neskôr Kalmárova reštaurácia. Túto reštauráciu určite navštevoval aj Franz Lehár, ktorý ako dirigent vojenskej kapely pôsobil v Lučenci v rokoch 1890 a 1894.
Koncom 19. storočia prevádzkovali pivovar so sídlom Lučenec a Vidina Sternlicht a Braun pod názvom „Losoncz-Videfalvi Sörfőzde Sternlicht és Braun“.
Koncom októbra 1901 lučenské noviny Losoncz és Vidéke informovali verejnosť o založení akciovej spoločnosti na varenie piva (Losonczi Sörfőző részvény társaság), ktorá plánovala kúpiť vyššie spomínaný, vtedy ešte existujúci a fungujúci pivovar. Autor článku poznamenal, že okolité štyri župy nemajú ani jeden pivovar, napriek tomu, že len v okolitých mestách Lučenca (Salgótarján Cinobaňa, Halič, Málinec, Kalinovo a pod.) pracuje minimálne 2000 robotníkov. Organizačný výbor a budúci majitelia na založenie pivovaru Losonczi Sörés Malátagyár Részvény társaság zverejnili výzvu na zbieranie podpisov podporujúcich založenie továrne. Pravdepodobne neúspešne!
Po nežnej revolúcii r. 1989 v meste krátko fungoval Pivovar Kaltenecker Lučenec (Zlatá ulička), ktorý bol zatvorený v roku 1995.
Franz Lehár
Svetoznámy skladateľ Franz Lehár začínal svoju kariéru v Lučenci, kde sa dostal na čelo lučenskej vojenskej kapely 25. pešieho pluku v roku 1890, a stal sa tak najmladším vojenským kapelníkom Rakúsko-Uhorska (asi nie náhodne predtým držal tento rekord jeho otec, ktorý sa stal kapelníkom ako 24 ročný). Za veľmi krátku dobu sa stal populárnou a obdivovanou osobnosťou mesta. Jeho koncerty sa stali sledovanou udalosťou mesta, hrával pred vypredaným hľadiskom. Zo správ miestneho týždenníka vieme, že už na prvých verejných koncertoch sa pochválil aj s vlastnými skladbami. Na Lučenské prostredie spomína aj vo svojej hudobnej tvorbe „Losonczi induló“ (Lučenský pochod).
Jeho pôsobenie v Lučenci nečakane ukončila začiatkom roku 1894 „nevinná“ hádka, vzniknutá po koncerte, ktorý prezentoval so svojou kapelou v dôstojníckom pavilóne. Po vydarenom koncerte, neskoro v noci, ho so žiadosťou oslovil jeden prítomný strážmajster, aby mu zahral sólo na husle. Práve odchádzajúci Lehár sa ospravedlnil, že je už neskoro. Na druhý deň bol predvolaný a požiadaný, aby sa ospravedlnil. Lehár odmietol so slovami: „Nie som cigáň, ktorý hrá na povel,“ a okamžite dal výpoveď. Svoj posledný lučenský koncert uskutočnil 28. februára 1894 v mestskej Redute a hneď po ňom opustil Lučenec. Lučenské ženy mu na pamiatku venovali zlatú dirigentskú paličku. Onedlho už dirigoval v Sarajeve.
Tiráž:
Text, historické pohľadnice: Jozef Puntigán
Informátori: Mária Adamová, Árpád Szabó
Mapy: Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Lučenec
